Writing in the sky

 Psalm 19:1-4

"The heavens declare the glory of God; the skies proclaim the work of his hands. Day after day they forth speech; night after night they reveal knowledge. They have no speech, they use no words; no sound is heard from them. Their voice goes out into all the earth, their words to the ends of the world. In the heavens God has pitched a tent for the sun."

It was just another prayer meeting. Chairs in a small circle, heads intently staring at the wall. My friend clicks her laptop for the next slide. It`s a picture of a city. Endless maze of sand colored houses seemed to have no end, scorched in the midday sun, showing off its full potential in a clear blue sky. The population doubled since the war pushed the nations into motion. My mind wandered off. All these people. Where are they heading, how will they know, who will go and tell them... What can I do?

My frustrated mind exclaimed "I just wish we could rent a plane and make a giant writing in the skies. Saying it as it is; utter the words that would get you in trouble; shout it from the rooftops!!!"

How, God?

The response came back in a split second.

Media. The voice someone can tune into without actually saying anything. It`s cell phone apps. It`s radio. It`s internet. It`s art!!! It`s music and local wifi networks and all the new technology tools, that previous generations might frown upon and the current one sees as a snare of temptation.  For all to hear. For all to see. Within the reach. Safely? Maybe. There is always a price to be paid. He promised it will happen. It`s inevitable. But it only gives the truth extra value.  He faced that value up close, it has cost Him everything.

So, no, salvation is not our doing. We can shout all we want. But we were given a task. To shout. To chase. To rest. To live. In Him, pursuing others. Loving Him, loving each other, loving them.

There is writing in the skies. It`s creation. It`s new technology, He helped us to invent and use.  We are here and now. This present age has channels of communication, which our ancestors didn`t have. The need in the world is timeless. Make a small step today.

Everything is new...

Heita,  Aweh, Sawubona, Molo, Unjani, Dumela, Howzit?

Or in other words “Hi, how are you?” in some of the south African official languages. In the area where I live now it`s mostly a “Hi, how are you?” and even though people always say “i`m good and you?” you ask anyways.

It`s time i wrote something about the life in South Africa. So, i assume you all wanna know what`s the difference between Europe and South Africa. Let`s talk Pretoria first. I can come up with something more fun or personal later, i promise.

-No, I don`t live in a mud hut. I share a flat with a Texan girl and have my own room. Yesterday we played the Settlers of Catan. I sucked at it.  Normal life ;)

-You can`t walk anywhere, really. Things are so spread out, you drive everywhere, kinda like in the States. Except on the other side of the road. I have awkwardly bumped into people new restrooms trying to politely pass them, just to realize too late i`m coming from the wrong side. May God get this out of my system before i get to drive a vehicle!!!

-People mostly socialise in malls and houses. You call up a friend and meet for coffee in a mall or you throw a braai (bbq) in your yard, inviting people, who will bring their own meat to grill. Good news: craft beer culture is on the rise!

-The work culture is being built from the bottom to the top. People are invited to work for a small amount of money or just tip, only to make sure they work and don`t stroll the streets looking for mischief. It`s good and sometimes hilarious. A man in a reflective vest will help you park, even though you`re perfectly capable to find a spot and park yourself. But you tip them anyway cause, hey, they`re working! Life generally is more flexible and fluid in the matter of details.

-FOOD is amazing. Seriously. You need to come and eat your way through the nation.

-People are generally very nice and good hearted; when you smile and have a short chat, it will open doors to pretty much anything.

-You don`t go out much at night, due to safety issues. We live in a gated area of a few blocks and out apartment building has another fence around it. Not sure how much it his helps, but hey, we`re trying. Very safe and calm during the day though!

What else would you like to know? Ask me questions! 

Postrehy z verejných domov

„Inak ja som Lenka, mimochdom.“

„Aj my! My obidve!“

Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. V hociakom inom prostredí by som sa z tejto náhody tešila, no pri bare v miestom nevestinci som nečakala, že stretnem ... seba.

Bol 14-ty február a spolu s dvoma kolegyňami sme sa autom vybrali ku česko-rakúskym hraniciam, aby sme navštívili mestne „nočné dámy“ a prejavili im Božiu lásku a úprimný záujem.  Moje kolegyne už boli v tomto kraji dobre známe a preto nám boli dvere do 10-tich podnikov zoširoka otvorené a všade nás vítali s nadšením. Postup bol jednoduchý – zapriať slečnám pekného Valentýna, dať im malý darček a na výber zopár z našich krátkych brožúr o ženách, ktoré Boh zachránil z erotického priemyslu.

 Keď dievčatá začuli slovenčinu na tvári im zasvietil široký úsmev a s ľahkosťou sa pustili do reči. Jedna špecifická situácia mi utkvela v pamäti. Sedeli sme na červených pohovkách v zadymenej miestnosti. „Prečo toto robíte? Prečo sem chodíte?“ spýtala sa ma sporo odetá česká dievčina s dlhými čiernymi vlasmi. „Skrátka pre to, aby ste vedeli, že na vás niekomu záleží a že nie ste tu zabutnuté. Bohu na vás záleží. A tiež, že ste veľmi vzácne, nie preto koľko vám platia, ale len pre to, kým ste.“ Vykoktala som zo seba rozpačitú odpoveď. Teraz uz na mňa hľadeli štyri páry očí a ja som mala pocit, že mi vidia až do žalúdka. Ich oči sa leskli, možno slzami, možno alkoholom...neviem. No viem jedno, boli to oči celkom ako tie moje, hladné po tej ohromujúcej láske, po ktorej kričí vnútro každého človeka, bez rozdielu.

V inom podniku bola konverzácia veľmi krátka. Mladá bratislavčanka bola tak v mojom veku. Vraj ešte študuje a cez víkendy si privyrába na hraniciach. Dídžeji v „bordeloch“ majú celkom prefíkajnú stratégiu. Akonáhle vidia, že dievča si neplní pracovné povinnosti, zahrajú „jej pieseň“ na ktorú dievča musí v momente odísť ku tyči a tancovať, inak bude platiť penále. Trvalo asi minútu kým zaznela „jej pieseň“ a mladá bratislavčanka sa presunula na pódium. Jej výkon zrejme zapôsobil, keďže po chvíľke odkráčala z miestnosti s novým zákazníkom.

Dievča v jednom s najväčších „verejných domov“ v okolí mi nerozumelo takmer nič. Pôsobila na mňa ako zatúlané mača v lese. Vraj je z Moldovska no nehovorí ani pol slova žiadnym z okolitých jazykov (mimochdom, boli by ste prekvapení ako sú rečovo tieto dámy zdatné! Mnohé sa dohovoria viac ako ja). Na obrovskom plátne vpravo sa neustále premieta porno. Náročky si zastanem chrbtom a v duchu rozmýšľam ako sa sem asi toto dievča dostalo, kto ju tu „zapredal“ a jedinému posolstvu, ktorému asi rozumie, je len názorná ukázka za mojím chrbtom. 24 hodín denne.

Ešte stále je mi z toho všetkého smutno. Čím to je, že ja som na tejto strane dvier a ony na tej druhej? Kde sa stala chyba? Čo sa deje v ich mysli a srdci, keď sa už roky pohybujú v týchto sférach, na tvári voskový úsmev a za očami potoky sĺz hnevu a nespravodlivosti...

Som rada, že sme o nás vedia. Vedia kam ísť, na koho sa obrátiť ak sa z tejto situácie chcú dostať. No je to neuveriteľne dlhý a namáhavý boj o prežitie. Som rada, že aj keď sme my zmizli v nedeľnej tme, príbehy na povzbudenie zostanú v ich rukách a môžu hovoriť o pravde, ktorá vo svetle neónov a alkoholu vyznieva takmer nehanebnejšie ako ich drobné kúsky oblečenia. My odídeme, no Boh zostáva.

Prosím modlite sa za tieto dievčatá aj za prácu mojich spolupracovníčok, ktoré sa starostlivosti o „nočné dámy“ venujú denno denne. Ja som sa ku nim pridala teraz prvý krát no vidím, že je to dosť náročné.

Ďakujem(e).

Som späť! A so mnou aj Ana a Mara...

Priatelia, znova som na blogu!

Na chvíľu som tieto stránky zanechala, zvačša lebo som nemala čas, energiu, inšpiráciu. Okrem iného isté projekty vyžadovali vyššiu opatrnosť ohľadom informácií na webe. No spolu s Arnoldom vravím „Ja sa vrátim!“ A vraciam. Teda, vraciam SA. 

(ps: dúfam, že vás môj úpadok slovenčiny celkom neodradí)

Ráno vstanem, osprchujem sa, mám stíško a.... znie to ako rozprávka .... teším sa do práce!!!
Je to najmä kvôli projektu, na ktorom teraz pracujem (popri iných) = ilustrácia detskej knizky!

Zoznámte sa s postavami Mačky a pudingu:

No, aby som nepredbiehala, začnime od autorky a toho, prečo táto kniha ide uzrieť svetlo sveta. Biljana je mladá žena, rómka, ktorá vyrástla v Srbsku, no počas občianskej vojny sa presťahovali/emigrovali do Chorvátska. V spojení s kresťanskými pracovnikmi v rómskych komunitách, sa rozhodla napísať príbeh, ktorý by bol blízky rómskym deťom a naučil ich niečo o tom, ako funguje svet, Boh a oni samotní. Formovanie detských sŕdc je v ich prostredí naozaj kľúčová záležitosť a na trhu naozaj nie je mnoho kníh, ktoré by boli písane s cieľovou skupinou Rómov, ak vôbec nejaké na trhu východnej Európy sú!

Príbeh je o cigánskom dievčatku (Ana), ktoré vyrastá s mamou Marou bez otca a nemá kamarátov, lebo má záľubu v kradnutí. Jeden deň ukradne stužky do vlasov a stratí aj poslednú kamarátku, ktorú mala. Po tom, ako v kostole počuje kázeň o kradnutí a čestnosti ju hryzie svedomie a doma sa ide priznať mame, čo sa stalo. NA to jej mama rozpovie príbeh o mačke a pudingu a o tom ako krôčik za krôčikom drobnými kompromismi sme bližšie ku hriechu (prirovnáva to ku ujedaniu z pudingu, ktorý jesť nemala a napokon vinu hodila na mačku). Na to dievča vezme stužky naspäť a príbeh sa končí odpustením a obnoveným priateľstvom (a čistým svedomím).

Je tu kopec aspektov príbehu, ako napríklad :
„ ľudia ťa odsudzujú za skutky ako kradnutie, nie za to aká si národnosť“

„úprimnosť a dôvera je dôležitý základ priateľstva“

„vyrastanie bez otca má vplyv na charakter dieťaťa“

„odpustenie!“

Atď. Každopádne, tento projekt sa bude zrejme chvíľu ťahať a autorka by rada tieto obrázky videla v ľudovom duchu, pretu sú viac dekoratívne ako realistické. Posúďte sami!

A teraz prestanem písať a idem naspať ku štetcom.